Prvýkrát sme prišli do Šaštína v máji 2012 na súkromnú púť, aby sme sa modlili za obrátenie a šťastnú hodinu smrti môjho uja, ktorý bol vážne chorý a ležal v nemocnici. A tiež za jeho manželku, moju tetu, ktorá bola tiež hospitalizovaná a v najbližšiu nedeľu mal ku nej prísť kňaz, aby pristúpila ku sviatosti zmierenia.

Obaja, moja teta a ujo, žili spolu 40 rokov a počas celého manželstva boli veľmi zatvrdnutými odporcami Cirkvi. Boli úplne v náručí Nepriateľa s  veľkou nenávisťou sa vyjadrovali voči Bohu. Raz som len tak spomenula, že mám cestu do Paríža a že sa budem za nich modliť v zázračnej kaplnke, kde sa zjavila Božia Matka Kataríne Labouré. Teta mi povedala: "Zakazujem ti, aby si sa za mňa modlila!" Keď som pred ňou alebo pred ujom niekedy spomenuli nebo, povedali: "Ja v nebo neverím, ja pôjdem do pekla!" Bolo to hrozné, najmä posledné roky ich života, ktoré spolu prežívali. Keď sme ku nim prišli niekedy na návštevu, videli sme, akí sú plní zlosti a nenávisti jeden voči druhému, zhodli sme sa, že oni už tu na zemi žili peklo. Samozrejme, že sme sa celá rodina modlili za ich obrátenie a Boh začal konať v ich živote krátko pred ich smrťou.

Najprv to bol ujo, ktorý jedného dňa prejavil ako evanjelik túžbu stretnúť sa s evanjelickým kňazom a toto stretnutie sme mu aj dohodli. Bolo vidieť, že Pán konal aj cez toto stretnutie, pretože ujo prijal ako skutočnosť to, že v krátkom čase môže zomrieť vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav. Avšak ešte stále mal problém uveriť, žeby mohol existovať po smrti nejaký večný život. Keď som mu raz povedala, že sa po smrti stretneme všetci v nebi, iba neveriacky pokrčil ramenami.

Rozhodli sme sa teda s manželom, že pôjdeme do Šaštína na súkromnú púť prosiť Pannu Máriu Sedembolestnú za šťastnú hodinu smrti uja a za milosť sviatosti zmierenia pre svoju tetu. Vrúcne sme sa modlili na tento úmysel. Nevedeli sme si ani predstaviť, či teta bude chcieť prijať kňaza, ktorého sme prosili, aby prišiel ku nej do nemocnice a pokúsil sa ju získať pre túto sviatosť... Boli sme teda v napätí, ale zároveň vo viere, že Matka Sedembolestná vypočuje naše prosby.

V nedeľu popoludní sme sa teda vybrali po púti v Šaštíne hneď za ujom do nemocnice. Bol rád, že nás vidí a lekár nám povedal, že jeho stav je vážny. Stáli sme vedľa neho a on mi povedal: "Tak vidíš, porodila si 4 deti a zomrieš aj ty!" Na to som mu odpovedala: "Nie, ujo Števko, iba moje telo zomrie, ale ja verím, že sa raz všetci stretneme v nebi." Pohladkala som ho po tvári a povedala mu: "Ujo Števko, keby si tak skúsil povedať Pánu Bohu: Bože, ak existuješ, daj sa mi poznať." On sa tak krásne usmieval, ale nepovedal nič. V nasledujúci deň zomrel.

Neviem to dobre opísať, ale nadobudla som presvedčenie a vnútornú istotu, že Pán na príhovor Sedembolestnej Panny Márie vypočul naše prosby a že ho zachránil pred večným zatratením. Krátko na to sme sa dozvedeli, že moja teta prijala v čase, keď sme sa modlili v Bazilike, po 50 rokoch, sviatosť zmierenia. Bol to pre nás skutočný zázrak a nepochybovali sme ani chvíľu o tom, že tuto milosť obidvom vyprosila Matka Sedembolestná, ktorá sa za nich prihovárala.

Teta prežila nasledujúceho 1,5 roka neuveriteľne zmenená. Vždy, keď sme ju nej prišli a navrhli jej, či sa môžeme spolu modliť desiatok ruženca, súhlasila a modlili sme sa spolu. V jednu sobotu, keď som za ňou prišla, napadlo mi po spoločnej modlitbe troch Zdravasov, že ju poprosím, aby mi dala krížik na čelo a požehnala ma. Ona to urobila a o tri dni na to, sme dostali správu, že zomrela. Pre mňa to bol krásny znak a svedectvo o Božom milosrdenstve, ktoré Matka Sedembolestná vyprosuje aj pre najzatvrdnutejších hriešnikov, keď ju s vierou prosíme. Bol to pre nás skutočne zázrak... Stále som túžila napísať toto svedectvo, aby som sa poďakovala Panne Márii za pomoc, ktorú vyprosila pre moju tetu a uja, ale akosi som sa k tomu z dôvodu zaneprázdnenosti nemohla dostať.

...

Až prišla ďalšia udalosť, ktorá sa odohrala v našom živote a ktorá súvisí so Šaštínom.

V tomto auguste sa veľmi zhoršil zdravotný stav môjmu otcovi, ktorý bol tiež veľmi zatvrdnutý, pokiaľ išlo o vieru a ani napriek vysokému veku a 2 roky trvajúcej vážnej chorobe, ktorá sa stále zhoršovala, nemal najmenší záujem dať si do poriadku svoj vzťah s Bohom. Vieru stratil v mladosti ako umelec, akademický maliar. Žil vo svojom svete ilúzii, považujúc vieru v Boha za nejaký výmysel.

Samozrejme, že sme sa tiež cela rodina viac rokov modlili za jeho obrátenie a Pán začal konať. Najprv sa stal "malý" zázrak, že otec prijal nášho syna, ktorý mu ako kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Aj keď sa zo začiatku otec zdráhal, predsa len si to nakoniec rozmyslel a sviatosť prijal. Krátko na to upadol do stavu, kedy už neprijímal potravu, mohol iba piť, ale nemohol ani rozprávať. Tento stav agónie trval asi 2 týždne. Všetci sme zintenzívnili naše modlitby, až som sa napokon rozhodla, že pôjdem 15. septembra na Púť do Šaštína k Sedembolestnej Panne Márii. Tam v Bazilike som ju znova vrúcne prosila tento krát za obrátenie svojho otca a za záchranu jeho duše. Ďakovala som najprv za milosť, ktorú som vyprosila pre môjho uja a tetu. Úpenlivo a z hĺbky srdca som ju prosila, aby orodovala u svojho Syna za môjho otca a vyprosila mu milosť šťastnej hodiny smrti.

V pondelok som sa vrátila z púte a nasledujúci večer otec zomrel. Prvý deň som cítila neistotu a mala som v srdci malé otázniky: Vypočul Pán naše modlitby?" Večer sa mi dostalo toto slovo: "Ak niekto prosí v mene môjho Syna a v súlade s mojou vôľou, jeho modlitba bude vypočutá." To ma čiastočne upokojilo a zaspala som.

Každé ráno, keď vstávam o 4.30, mám problém vstať, prežívam asi najnepríjemnejší okamih zo dňa, no nasledujúce ráno sa stala zvláštna vec: Bola som veľmi prekvapená, keď som sa zrazu zobudila a bola som úplne vyspatá a čerstvá. Ešte po tme som si zapálila sviečky a išla som sa pomodliť za otca. Zrazu som v tichu pocítila taký zvláštny pokoj, nepochopiteľnú radosť a vďačnosť. Skutočne sa to dá ťažko vysvetliť, ale rovnako ako pri ujovej smrti, aj teraz som nadobudla vnútornú istotu, že otec aspoň v poslednej minúte svojho života zavolal na Pána a bol zachránený, že Matka Sedembolestná bola pri ňom.

Pomyslel som si: Aké je to zvláštne, že ujo aj môj otec, zomreli deň po mojom návrate z púte do Šaštína, veď nikto netušil, ako dlho môže ešte ich agónia trvať. Je to náhoda? Ja verím, že Panna Mária Sedembolestná vyslyšala naše modlitby a obom vyprosila milosť spásy. Som o tom hlboko presvedčená s vďačnosťou v srdci jej chcem povedať: "Vďaka Ti, Panna Mária Sedembolestná, vďaka Ti za všetky milosti, ktoré nám dávaš a vyprosuješ aj na tomto skutočne milostivom mieste v Šaštíne."

Týmto svedectvom by som chcela povzbudiť tých ľudí, ktorí napriek tomu, že sú veriaci (a stretla som takých) sa nemodlia za svojich príbuzných alebo známych, lebo pochybujú o tom, že je možné, aby sa títo zmenili. Chcela by som im povedať: "Nepochybujte, ale verte a odovzdávajte denne týchto ľudí do srdca Panny Márie. Panna Mária síce vždy vypočuje naše prosby, ak sú v súlade s Božou vôľou, ale sú na svete miesta, kde sa za nás Matka Božia prihovára vo zvýšenej miere. Takýmto miestom je bezpochyby aj Šaštín. Ja som sa o tom presvedčila.

Natália Proksová