Ako dieťa som bol v čase hlbokej totality na púti v Šaštíne. Pochádzam od Trnavy a tak mi bola úcta a kult k Panne Márii od detstva veľmi blízka. Keď som skončil strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ), prihlásil som sa na Lekársku fakultu do Brna. Ja, obyčajný chlapec z dediny, syn robotníka a družstevníčky, bez akýchkoľvek známostí a protekcií - čo bolo v čase totality potrebné. Na pohovory som vyšiel prvý raz sám z domu bez akéhokoľvek doprovodu. Z okna vlaku som zazrel Baziliku v Šaštíne a tak som si vzdychol: Panna Mária, moja matka, ak mám byť dobrým lekárom, prihovor sa za mňa u svojho syna, aby ma prijali. Ak by som mal byť lekárom, ktorý si svoju prácu nevykonáva dôsledne, nech ma radšej nepríjmu.
Veni, vidi, vici. Urobil som pohovory, cestou späť som pohľadom na šaštínsku baziliku svoju modlitbu zopakoval, pridal som k tomu v tichosti ruženec a o 10 dní mi prišla správa, že sa mám prihlásiť do prvého ročníka lekárskej fakulty. Školu som úspešne dokončil, ešte v piatom ročníku som sa oženil a poslednú skúšku na fakulte som vykonal deň pred narodením môjho prvorodeného syna Petra. Hneď po promócii som nastúpil na miesto lekára do Trnavy. O 15 mesiacov sa mi narodil druhý syn Pavol. Ich výchova bola taká, že v sobotu večer alebo v nedeľu skoro ráno sme chodili po celom kraji na rôzne miesta na nedeľné sväté omše. Manželka a matka mojich detí bola učiteľka, ja lekár... a pred každým kostolom stávali ľudia, ktorí udávali, kto chodí do kostola. Pár razy sme boli udaní, no napriek tomu sme si svoje kresťanské povinnosti plnili, i keď to bolo niekedy deťom proti vôli.
Cestou zo svätej omše sme v aute rozoberali liturgické texty nedele a kázeň, ktorú sme počuli. A tak aj synovia odo mňa počuli, že ich mám veľmi rád, ale ak by mali opustiť Pána Boha, radšej si želám ich smrť. Aj pre manželku boli tieto slová hrozné. deti nám vyrástli, bolo treba zvoliť si povolanie. Starší syn sa prihlási na lekársku fakultu, no neprijali ho. Povedal, že o rok to skúsi znova. Mladší syn si o rok povedal to isté a tak sa o rok hlásili na lekársku fakultu obaja. Prijali ich. Aj oni si zvolili štúdium v Brne.
Počas štúdia sa mladší syn zoznámil s o tri roky mladším dievčaťom z ateistickej rodiny. Mali sa veľmi radi a plánovali si spoločný život. Namietal som, že nesúhlasím s týmto vzťahom, že obaja musia hľadieť jedným smerom a obaja musia byť rovnakého zmýšľania, ak si chcú založiť rodinu a vychovávať deti. A správna cesta je tá, akou boli vychovávaní oni. Keďže Hanka mala Pavla rada, sľúbila, že bude v Brne chodiť na náboženskú výchovu pred udelením sviatosti. A tak ich vzťah napredoval. Priblížil sa druhý rok, koniec náboženskej výučby Hanky na farskom úrade v Brne. A jej úlohou bolo oznámiť toto rozhodnutie jej rodičom, lebo aj oni mali vo svojej rodine poriadok, ale trochu iný.
Či v zime, či v lete, každý víkend sa išlo na hory, lyžovačku, turistiku alebo veslovanie - skrátka víkend bol zasvätený zdraviu. A to, čo sa chystalo, bol radikálny zásah do rodinného programu. Hanka sa bála povedať rodičom, že chodila 2 roky na náboženskú výchovu, pomôcť jej chcel syn Pavol. Janka však tvrdila, že to musí urobiť ona sama. Obaja boli smutní a ja som videl, že sa ich vzťah chýli k rozchodu. Z našej strany sme robili prípravy na sviatosť krstu, prvého svätého prijímania, birmovky. Malo to byť o asi 4 týždne, na Bielu sobotu. Budúcej neveste som nechal vyšiť peknú krstnú košieľku s dátumom narodenia a predpokladaným dátumom krstu.
Manželku som mal na kúpeľnej liečbe a rozmýšľal som, ako synovi a svojej budúcej neveste pomôcť. Zohnal som si telefón na Hankinu rodinu a zavolal som im, že pôjdem okolo Hodonína, či sa môžem u nich navečer zastaviť. Súhlasili, že ma budú čakať. Keď som išiel okolo Národnej Svätyne v Šaštíne, zastavil som sa u našej Matky a Patrónky a prosil som, aby poprosila svojho Syna, aby zoslal na mňa Ducha Svätého, aby som zvládol misiu, ktorú som si predsavzal. Pridal som k svojej modlitbe dodatkové modlitby k ružencu, ktorý som sa cestou v aute modlil a opäť som povedal: Panna Mária, už toľkokrát si mi v živote pomohla, ak má byť vzťah Pavla a Hanky dobrý, pomôž mi ho zachrániť a dopraj im šťastia, ktoré hľadajú. Sadol som si do auta a zanôtil som pieseň "Ó, Mária, Matka naša, ó, ty Sedembolestná"... a išiel som do cieľa svojej cesty prvýkrát sa stretnúť so svojimi budúcimi svatovcami.
Čakali ma, po bežnom predstavení a zvítaní, som vytiahol príčinu svojej návštevy. Hankina mama pozerala na mňa ako na jehovistu, otec však povedal, že aj on v detstve veril, dokonca miništroval. Ale to bolo už dávno, sobášení neboli, deti pokrstené nemali. Vytiahol som potom takú ženskú zbraň - vyšitú detskú košieľku - ktorú som mal pre Hanku pripravenú ku krstu na Bielu sobotu. Sviatosti mala mať vyslúžené v trnavskej katedrále, keď dostane potvrdenie z farského úradu, kde sa 2 roky pripravovala. Vtedy zmäklo srdce rodičov a divili sa, prečo im to Hanka nepovedala. Povedal som im: "Nechcela Vás raniť a chcela takto obetovať svoju lásku." Vtedy súhlasili, ale povedali, že na obrady neprídu, lebo už majú zaplatené na veľkonočné sviatky hory. Sľúbil som im, že ich potom pozvem do tej istej katedrály, kde Hanka prijme všetky sviatosti, pozvem na svadbu - sviatosť manželstva, čo sa stalo asi o rok.
Dnes tvoria Pavol a Hanka šťastnú rodinu. Obaja sú lekári. Majú dve dcéry, ktoré po nedeliach chodia do chrámového zboru spievať. Hybnou silou náboženského života je dnes Hanka, nezabudne manželovi pripomenúť, že je prvý piatok a treba ísť na spoveď. Naviac, práve dnes, keď píšem toto svedectvo, zorganizovala Hanka nielen svojej staršej dcére, slávnosť prvého svätého prijímania, ale všetkým jej spolužiakom z troch tried na škole, ktorú jej dcéra navštevuje. Absolvovala so svojou dcérou prípravu na prvú svätú spoveď. Najdôležitejšie sú spoločné modlitby celej rodiny každý večer so spytovaním svedomia, čo dobré sme v priebehu dňa urobili a čoho sa treba v budúcnosti vystríhať. Zázraky sa teda dejú aj teraz.
MUDr. Bohuslav Dobrovodský
