Stalo sa to pred rokom. Môj syn mal vážnu dopravnú nehodu. Bol podvečer piatok 3.mája 2013 a 20-ročný syn Andrej sa veľmi ponáhľal za priateľmi, ktorí ho už netrpezlivo čakali pred domom. Nechcel sa ani zdržovať s vysvetľovaním kam ide a kedy príde, len odo dverí zakričal, že idú niečo oslavovať. V ten deň som videla syna naposledy v plnom zdraví a v tento piatok mala naša rodina naposledy mäsový pokrm na večeru.
V noci u nás zvonili policajti, že syn mal dopravnú nehodu a prevážajú ho do nemocnice v Skalici. Dopravnú nehodu spôsobil on, šoféroval kamarátove auto s alkoholom v krvi, jeho kamarát podobne naladený bol na spolujazdcovom sedadle.
Okamžite som sa začala modliť a prosiť za záchranu synovho života. Zranenia mal veľmi vážne. Náraz pri havárii „schytal“ v plnom rozsahu. Dôsledkom bolo vnútorné krvácanie (slezina, pečeň, ľadviny). Takže ako prvé zastavili krvácanie a odstránili mu slezinu, jednu ľadvinu a zašili pečeň. Okrem toho mal polámané rebrá a polámanú panvu. Problémy so srdcom a krvným obehom, pľúca narazené. Ostatá ľadvina tiež bola poškodená a nefungovala. Mne ako matke sa rútil svet, ale s nádejou sme s manželom priviedli kňaza kvôli sviatosti pomazania chorých, ktorá mu po operácii bola udelená.
Bola sobota 4. mája 2013, Fatimská sobota. Po ceste z nemocnice sme išli do Šaštína k Sedembolestnej. Pri spovedi som sa zdôverila kňazovi čo sa stalo a on mi poradil, aby som poprosila Pannu Máriu o pomoc a niečo pritom obetovala, niečoho sa dobrovoľne vzdala, niečo sľúbila. Bola som ochotná urobiť čokoľvek a vzdať sa čohokoľvek, len aby môj syn žil.
Celý ďalší týždeň bol veľmi ťažký, každý deň sme s manželom chodili do nemocnice, modlili sme sa, prosili Pannu Máriu o orodovanie u svojho syna, Ježiša som neustále prosila, aby uzdravil Andreja, lebo On je lekár nad všetkých lekárov. Modlili sme sa celá rodina. Slúžili sa sv. omše za Andreja. Veľa známych sa modlilo. Za syna sa modlili aj tí (ako som sa neskôr dozvedela), o ktorých som si myslela, že sa ani modliť nevedia.
Správy v nemocnici sa nepočúvali ľahko, najväčší m problémom boli pľúca. Raz boli vyfučané, potom zatvrdnuté, stále nejaký problém s nimi, zahlienené a nakoniec zapálené.
Po týždni v piatok nás k synovej posteli už ani nepustili, len za sklom sme sa naňho mohli pozrieť. Najprv primár a potom aj lekárka nám vysvetľovali vážnosť situácie, ani najlepší hrudný chirurg, s ktorým synom stav stále konzultovali, už nevie čo iné by sa malo urobiť, už nič iné sa nedá vymyslieť, urobilo sa všetko. Pľúca nevedia rozdýchať, už všetky orgány akoby sa uzatvárali do seba, zapuzdrovali. Aj tá poškodená, ostatá ľadvina, ktorá v priebehu týždňa naznačovala, že by pomaly aj začala pracovať, už teraz nepracuje. Napriek tomu, že je mladý a bol predtým zdravý, bolo im ľúto. Urobili všetko, viac sa nedalo. Lekárka sa snažila všetko vysvetľovať, no ja som ju nechcela počúvať, chcela som sa len za syna modliť a v duchu som si hovorila, že nech mi nič nerozpráva, ja som sa jej nič nepýtala, jej som syna nezverila, Ježiš je jeho lekárom, nie ona, Ježišovi som ho zverila, nie jej. Ale nič som jej nepovedala, len som sa opýtala či by ho mohli poumývať vodou, ktorú sme priniesli, je od Panny Márie (mali sme vodu z Dechtíc, ktorú sme dostali od kamarátky našej babky, ktorej ju ani nevieme kto priniesol). Lekárka dala príkaz napísať to do karty, že ho treba umývať tou vodou. Tu musím podotknúť, že syn ako malý, chodil s mojou mamou často do Dechtíc. Pochopili sme s manželom, že nás pripravujú na to najhoršie.
To bol najhorší piatok, na aký si spomínam. Po ceste z nemocnice sme sa zastavili u nášho pána farára, pre radu, čo máme ešte urobiť. Veď sa stále modlíme (môj manžel mal od ruženca aj otlaky na prstoch), chodíme každý deň do kostola, pristupujeme k sv. prijímaniu, postíme sa, od havárie som nejedla nič len suchý chlieb a pila len čistú vodu. Dal nám radu: treba prijať Božiu vôľu. Celý zvyšok piatka po večernej omši až do polnoci som buď kľačala pred krížom alebo chodila od obrazu Panny Márie k obrazu Ježiša a stále sa modlila. Nechcela som sa zmieriť s tým, že môj syn zomrie. Ale vedela som, že musím ten piatok pretrpieť, za všetky tie piatky čo sme sa nepostili, užívali si jedla a veselosti, napriek tomu, že v piatok náš Pán trpel a zomrel na kríži.
V sobotu ráno, keď som plakala, mi manžel pripomenul čo povedal kňaz, aby som už prijala Božiu vôľu. A ja som ju prijala. Ako som si v duchu hovorila, že teda prijímam všetko, ak je to Božia vôľa, tak nech zomrie, ja to beriem, v tej chvíľke, v zlomku sekundy bol môj zrak pritiahnutý na odraz v zrkadle obrazu Ježiša, ktorý má manžel nad posteľou a jasne som počula hlas a slová, na ktoré sa zabudnúť nedá a vždy plačem, keď si to pripomeniem. „Tak málo mi veríš?“ Ja som v duchu odpovedala: „Verím, tebe verím, komu inému by som verila, tebe verím , celým srdcom, celou dušou, celým svojím bytím ti verím.“ Potom už len veľmi slabo som počula: „No tak, odhoď svoje starosti.“ Hneď som povedala mužovi, že Andrej bude v poriadku. Manžel volal ako každé ráno do nemocnice a oznámili mu, že je znova stabilizovaný. A potom už to šlo veľmi rýchlo. Všetko postupne začalo fungovať, aj ľadvina, tráviaca sústava, všetko sa dalo do poriadku.
O týždeň, znova v piatok, syna odpojili od prístrojov, prebudili ho z umelého spánku, v piatok znova začal dýchať sám. Lekár, ktorý dostal ten týždeň syna do starostlivosti len krútil neveriacky hlavou. Aj tá dolámaná panva držala, vôbec sa s ňou už nič nemuselo robiť. O pár dní ho postavili na nohy a za 2 týždne po prebudení, znova v piatok ho prepustili a priviezli domov. Navyše sa v nemocnici divili aj tomu, že syn vôbec nemal žiadne bolesti, po prebudení nepotreboval žiadne lieky od bolesti. Ja som sa nedivila, veď jeho uzdravil Ježiš, a syn bol už v poriadku a aj dnes po roku, ako on vraví, sa cíti úplne zdravý.
A ja už len môžem každý deň ďakovať Bohu za tú veľkú lásku a Božie milosrdenstvo. A Panne Márii za veľkú pomoc pri záchrane synovho života a za to, že ma viac pritiahla k Ježišovi, jej synovi, ktorý mi nie len uzdravil syna ale aj mňa utešil, keď som to najviac potrebovala.
Ďakujem!
Miroslava Valachovičová
