Písal sa 1. január 2010. Začínal Nový rok, keď človek prežíva vianočnú radosť a teší sa z Kristovho narodenia. Rodina si navzájom praje len to dobré do Nového roka, všade vládne atmosféra pokoja a lásky. No v to ráno sa stalo niečo, čo neprajem žiadnej mamičke, ktorá čaká bábätko.

Čakali sme už tretie dieťa a veľmi sme sa tešili. Bola som v štrnástom týždni tehotenstva. Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. Veľké bolesti brucha, silné krvácanie, manžel musel zavolať záchranku, rýchly odvoz do nemocnice. Myslela som, že po ceste umriem, vykrvácam a že je to môj koniec. Pamätám si, ako som sa celú cestu modlila k Panne Márii, aby som to prežila, veď som mala doma manžela a malé deti, ktoré mali vtedy desať a sedem rokov. O bábätko sme prišli a potom nasledovali veľmi ťažké dni.

Nechápala som, ako to mohol Boh dopustiť, prečo sa mi to stalo a hnevala som sa na Neho. Bola som úplne na dne. Celý môj duchovný život sa mi zosypal a niekedy som mala chvíle, že sa mi nechcelo ani žiť. I napriek tomu som sa snažila pristupovať k sviatosti zmierenia a vyrovnať sa s tým, no nejako sa mi to nedarilo.

Až raz v jeden deň, keď som sa zúfalo modlila v Bazilike v Šaštíne tak ako ešte nikdy predtým, nastal úplný obrat. Pri pohľade na Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorá drží v rukách svojho mŕtveho Syna som si uvedomila, že len Ona môže naplno pochopiť moju bolesť matky, ktorá prišla o svoje dieťa. A ona mi môže vyprosiť uzdravenie mojej ubolenej duše a zároveň aj obnoviť moju vieru, dôveru v Boha.

Modlila som sa dlho, aj som si dosť poplakala, no snažila som to všetko odovzdať do Jej a zároveň Božích rúk. Od toho dňa môžem povedať, že sa to začalo v mojom živote premieňať, pomaly som sa s tým vyrovnávala, našla som si opäť cestu k Bohu. Sú chvíle, kedy je mi pri spomienke na tento kríž smutno, ale jedno viem isto: Kedykoľvek môžem prísť do Baziliky k Sedembolestnej Matke a odovzdať jej všetko, čo ma trápi, lebo viem, že Ona ma vždy vypočuje a pochopí.

Andrea Pavlovská